Volker Tschuschke: Psychoonkologie
Iná štúdia hovorí, že vydaté ženy, ktoré sú v manželstve spokojné, bývajú zdravšie ako tie nespokojné. U ženatých mužov na spokojnosti vraj nezáleží. Zdravotne profitujú z manželstva rovnako tí spokojní ako nespokojní. Súvislosť je čisto štatistická, sami môžete hľadať kauzalitu.
Tieto a iné výsledky prináša mladá vedná disciplína - psychoonkológia. Pátra po úlohe ľudskej psychiky a osobnosti pri stretnutí sa s rakovinou. Nie je to ľahká úloha. Nemôže si dovoliť magické myslenie, ku ktorému sa my bežní ľudia v ťažkých chvíľach celkom nevedome utiekame. Chce vedieť presne – ako je možné, že ľudia s rovnakým ochorením ho znášajú rozdielne, ako to, že jeden z nich má viac ťažkostí a komplikácií ako druhý. V čom sú iní ľudia, ktorí prežívajú dlhšie napriek nepriaznivým prognózam. Chceli by sme to vedieť. Chceli by sme vedieť pomôcť, predvídať, pofúkať bolesť na tom správnom mieste. Chceli by sme poznať seba a mať kontrolu nad procesmi, ktoré v našom tele bežia. Rakovina je niečo neznáme, hrozivé, rastie v tele nevidená, odoláva našej vôli a kontrole. Poznám pacientku, čo hovorí o nádore ako o zvierati, ktoré v nej rastie a ktoré musí poraziť.
Tschuscheho kniha prináša všetky dôležité výskumy na poli psychoonkológie. Je jazykom vedy - presným a kritickým.
Zistilo sa napríklad, že bojové nastavenie pacienta alebo tzv. fighting spirit má pozitívny vplyv na priebeh ochorenia. V duchu pátram po osudoch ľudí, s ktorými som sa stretla, po stopách niečoho, čo by sa dalo nazvať bojovým nastavením. Poznám pacientov, ktorí v spravodlivom rozhorčení zatnú sekeru do totemu a vyhlásia rakovine dramaticky vojnu. Hľadajú riešenia za hranicami možností, nevnímajú energiu a úsilie ľudí, s očami krvavými od zanietenia sa snažia chytiť pod krkom to zviera menom rakovina. Opakujú vyšetrenia v zahraničí, podstupujú nezmyselné zákroky, vyčerpávajúcu liečbu znova a znova. Poznám aj ľudí, ktorí bojujú inak. Pred časom prišla za mnou pacientka s neohraničeným karcinómom prsníka. Potvrdilo sa, že dva tiene na pľúcach sú metastázy. Keď o tom hovorila, mala v očiach slzy. Vedela, čo to znamená, vedela, že jej choroba je smrteľná a nemôže čakať zázraky. Bála sa budúcnosti, bolesti, neschopnosti sa o seba postarať. Chcela sa dožiť promócie svojich detí, ak by sa dalo, aj vnúčat. Vedela, že sa nemôže nechať unášať osudom, jednoducho na to nemá dostatok času. Ten čas, ktorý jej ostával, chcela využiť, chcela ŽIŤ. Zo všetkého najskôr sa rozhodla zmeniť lekára. Je to človek, ktorý ju bude sprevádzať do konca života, musí mu dôverovať, musí sa s ním vedieť dohodnúť. Chcela sa sama rozhodovať o svojom živote, ísť na dovolenku aj do záhrady. Táto pani sa pozrela skutočnosti do tváre a uvidela obidve jej podoby – život aj smrť. Nezavrela pred nimi oči, budú ju sprevádzať. Obe. Lekári to nebudú s ňou mať jednoduché – bude klásť otázky a čakať odpovede, verím, že sa nenechá odbiť. Bude chcieť vstupovať do ich rozhodnutí a rozumieť im. Jej bojové nastavenie nie je v odhodlaní vyliečiť sa za každú cenu, pozná a prijíma realitu. Bude bojovať za svoj život a jeho kvalitu.
Výskum ďalej hovorí, že dôležitým prvkom je emocionálna podpora, ktorú pacienti dostávajú zo svojho okolia. Veľakrát som zažila, že pacienti hovoria o svojej túžbe zomrieť práve vtedy, keď ich ovládne pocit, že sú svojim najbližším na obtiaž, že o nich vlastne nikto nestojí. Niekedy pocit opustenia vzniká z nedorozumenia, z neschopnosti na oboch stranách hovoriť o boľavých témach. Hovoriť o bezmocnosti, o strachu, o smrti sa v mnohých rodinách rovná tabu a vytvára neviditeľnú hranicu, ktorá stojí v ceste obyčajnej ľudskej blízkosti. Pacient počuje povzbudzujúce vety, rodina ho uisťuje, že to zvládne. Aj cez tieto úsmevné povzbudenia cíti ich vlastný strach a vie, že by ich nemal sklamať. Lenže v jeho svete je smrť na dohľad a nedá sa tak ľahko odohnať, ako keď bol zdravý. Teraz nehovorím o realite fyzickej ale psychickej. Každý vie, že raz zomrie, je to však len informácia príliš vzdialená akejkoľvek našej skúsenosti. Aj pacient s tou najľahšou onkologickou diagnózou a výbornou perspektívou sa vo svojom prežívaní so smrťou stretne. Už vie, čo je to za pocit, byť smrteľný. Samozrejme, nie je to len o smrti, patrí k tomu strach z bolesti, nemohúcnosti, bezmocnosť. Pozitívne myslenie tieto ťaživé myšlienky nevylieči, na nejaký čas ich zaženie do kúta. Netreba sa báť hovoriť o tom, čo nás ťaží, treba si nájsť dobrého poslucháča. Takého, čo sa nebojí vlastného strachu. A k tomu odporúčam jednu útlu knižočku. Je od psychologičky Márie Andrášiovej, volá sa „Keď do života vstúpi rakovina“. Ak sa vy sami alebo niekto z vašich blízkych borí s podobnou diagnózou, pomôže odpovedať na mnohé otázky.
Mgr. Petra Zemanová