Eva Sollárová: Aplikácie prístupu zameraného na človeka (PCA) vo vzťahoch, Aaron T. Beck: Kognitivní terapie a emoční poruchy, Jeffrey K. Zeig: Umění psychoterapie)
O psychoterapii sa dá rozprávať mnohými spôsobmi, hlasmi a tónmi. Dá sa maľovať rozličnými farbami a zahrať na najrôznejších hudobných nástrojoch. Má tisíc podôb, chutí, zvukov, farieb, dotykov. Je to drak s hlavami, ktoré si netrúfam spočítať, ale všetky držia na jednom tele. Môžeme ho skúmať prísnym jazykom vedy aj symbolickým jazykom rozprávok. Jej možné tváre sú si podobné tak ako sú si podobní rôzni ľudia. A rozdielne, tak ako sú si ľudia rozdielni.
V psychoterapii existuje množstvo – viac než tristo odlišných škôl. Vychádzajú z rôznych teoretických predpokladov, používajú vlastné techniky pri práci s klientmi, považujú rozdielne veci za podstatné pri vytváraní zmeny v psychoterapii. Málokto z bežných smrteľníkov si túto rôznorodosť uvedomuje a ani nemá prečo. Všetko sa skrýva za jedným slovom psychoterapia.
Čo to vlastne psychoterapia je, som s najväčšou istotou vedela na škole. Čím viac ma čas vzďaľuje od tejto Alma Mater vzdelania, čím viac sa zahrýzam do vlastnej praxe, stráca sa mi pred očami definícia psychoterapie ako takej. Neviem ju uzavrieť do jednej škatule, pri každom pokuse sa mi otvára množstvo bočných zásuviek. Na druhej strane začínam svojimi zmyslami a citom naozaj rozumieť, čím všetkým psychoterapia vlastne je, čo prináša životu, klientom, zmene, mne samotnej. Myslím, že každý, kto má podobnú skúsenosť, o nej hovorí svojimi vlastnými slovami, chce jej vtlačiť svoj jedinečný obraz. Skutočnosť je potom taká, že ani najprednejší predstavitelia psychoterapeutických škôl sa nevedia zhodnúť na definícii.
V roku 1985 sa všetky dôležité hlavy zišli na spoločnom kongrese vo Phoenixe v Arizone. Bolo to prvé stretnutie svojho druhu a významu, popisované ako „Woodstock“ psychoterapie. Predstavili sa tam všetky najvýznamnejšie osobnosti – teoretici aj praktici – celého poľa psychoterapie. Mnohé z osobností sa až tam videli prvý krát, prvý krát sa na seba pozreli zblízka ako na živú súčasť jedného tela, nie len prelud intelektuálnych artefaktov svojej doby. Odvtedy sa podobné stretnutie uskutočnilo ešte 4 krát, naposledy v decembri. Osoby a obsadenie sa v priebehu času menili, predstavili sa nové školy, nové prístupy k riešeniu ťažkostí človeka. Prednášajúcimi boli vždy najvýznamnejší predstavitelia, vlajkové lode jednotlivých škôl. Kniha Umění psychoterapie vznikla spracovaním príspevkov z prvej, zakladajúcej konferencie. Prináša jedinečnú možnosť vypočuť si aj tie hlasy, s ktorými sa už dnes stretnúť nemôžeme.
Počúvam ich prednášky a diskusie a som prekvapená ako málo ocenenia jedných terapeutov druhými zaznieva na stránkach, málo ochoty s pokorou počúvať o výsledku životnej skúsenosti a práce kolegu. Prevláda, aj keď s rešpektom, kritika, spochybňovanie postulátov druhého, zvýraznenie svojich záverov. Vnímam silnú potrebu vyčleniť svoj smer z bezmenného prúdu, oddeliť svoj hlas od ostatných, urobiť ho povšimnuteľným. Je to mladučká disciplína, jednotlivé školy ešte mladšie, nuž nečudo, že pripomínajú svojim správaním dieťa, ktoré sa za každú cenu snaží upútať pozornosť dospelého a upokojí sa až keď mu poviete, že je úžasné, šikovné a v niečom má pravdu. Až potom nemusí tvrdohlavo vymedzovať svoje teritórium, môže s väčšou ochotou počúvať hlasom iných.
Jeden z prednášajúcich Joseph Wolpe vyslovil svoje pozorovanie: „Na pódiách sa striedajú mnohé autority a každá prehlasuje, že jeho alebo jej psychoterapeutické svetlo je to pravé, naozajstné svetlo. Nezávislého pozorovateľa by istotne prekvapilo, že práve takto vyzerá výsledok evolúcie psychoterapie – babylon vzájomne nezlučiteľných hlasov.“
Thomas Szasz hovorí v tejto súvislosti o náboženstve, konkrétne o katolíckej pozícii v zmysle univerzálneho náboženstva, platného pre každého: „Viera má mnoho podôb. Niektoré cirkvy obhajujú svoje presvedčenia, že len ony sú tou správnou cestou k spaseniu. Ale ani napriek tomu nevlastnia patent na pravdu.“ Aj v psychoterapii je mnoho siekt a každá z nich bráni svoje teoretické výdobytky. Niekedy tvorcovia neobhajujú len svoje nápady, ale predovšetkým svoju vieru. Ich úsilie sa podobá snahe reformátorov obracať pohanov na svoju vieru.
Jednou z významných siekt je kráľovná psychoanalýza. Vniesla do nášho jasného sveta tiene nevedomia poháňané dvoma splašenými koňmi erosom a thanatom. Proti nim postavila pevné valy obranných mechanizmov, znovuoživila dávnu slávu Oidipa.
Dala základ mnohým iným vyznaniam. Sú tu symbolický Jungiáni vrhajúci svoje tiene do nekonečných hlbín kolektívneho nevedomia, Adleriáni kompenzujúci pocit menejcennosti, egopsychoanalytici podporujúci silu ega a ďalší. Mnohé z jej detí sa stali sebavedomými a nezávislými natoľko, že začali kydať na prsník, ktorý ich vyživoval.
Mnohé z jej detí už majú vlastné deti, ktoré sa trhajú svojim rodičom a trvajú na slobodných krokoch.
Relatívne nezávislou sektou sú behavioristi. Zaujíma ich správanie človeka, orientujú sa na prejavy ťažkostí v správaní, po príčinách nepátrajú. Ukazuje sa, že tento pragmatizmus prináša isté ekonomické výhody a zdravotné poisťovne v Štátoch ho radi uprednostnia pred dlhšími, príčinu a minulosť analyzujúcimi smermi.
Rogeriáni sa orientujú na to dobré v človeku, nedirektívne podporujú jeho aktualizačné tendencie. Snažia sa to robiť empaticky, zachovávajúc pritom svoju vlastnú tvár.
Kognitívne smery vsádzajú na myslenie a jeho použitie pri odstraňovaní nerealistických názorov klienta. Už na prvý pohľad je zrejmé, že tento spôsob práce naozaj nie je pre každého človeka a už svojou podstatou podporuje elitárstvo.
Mohla by som pokračovať a menovať ďalšie z radu psychoterapeutických siekt – zamerané na telo, na rodinu, hľadanie zmyslu... To asi nie je potrebné. Nudilo by to vás rovnako ako mňa. Ak máte záujem zoznámiť sa hlbšie s myšlienkami velikánov tohto oboru, smelo siahnite po vyššie uvedenom titule. Nielenže nakuknete do psychoterapeutickej kuchyne, ale poznáte ich osobnosti bližšie cez vzájomné vzťahy a interakcie. Dozviete sa, ktorí z nich prejavujú istú toleranciu voči odlišným postulátom svojich kolegov a kolegýň, ba dokonca prejavujú snahu hľadať spoločné, zlučiteľné body. A ak vás to zaujíma predsa len viac, dá sa siahnuť po monografiách. S dvadsať až tridsaťročným odstupom vychádzajú v Čechách a na Slovensku prelomové diela rôznych autorov, svojho času míľniky na cestách psychoterapie.
Beckova monografia Kognitivní terapie a emoční poruchy sa dočkala svojho vydania u nás po takmer 30 rokoch. Je to inšpirujúce dielko, hoci svojim duchom zodpovedá náladám svojej doby. Autor s pôvodne psychoanalytickým vzdelaním sa odvážne pustil svojim vlastným smerom, prestal skúmať temné nevedomé pudové impulzy a začal viac využívať rozum. Vyzdvihuje jeho výhody na úkor svojej matičky psychoanalýzy.
Je majstrom svojho odboru, jeho argumenty sú dômyselné a vtipné. Lenže za tých 30 rokov, ktoré uplynuli od prvého vydania sa mnohé zmenilo. Posunula sa samotná psychoanalýza, posunuli sa kognitívne smery a zmenilo sa i napätie medzi jednotlivými disciplínami. Mrzí ma, že vydavateľ nepreklenul tých bohatých 30 rokov aspoň krátkym komentárom. V každom prípade je výborné, že aj v krajine, kde sa dlhé roky šírili moderné poznatky o psychoterapii akosi pokútne, samizdatovo, máme šancu preklenúť tú dlhú pauzu. A nielen to. Pomedzi zvučné ozveny zo sveta sem-tam zaznejú ohlasy z domoviny.
Tak veru, aj na Slovensku sa verejne ozývajú hlasy psychoterapeutov. Nie sú vždy dobre počuteľné, aj preto ma potešila knižka Evy Solárovej Aplikácie prístupu zameraného na človeka vo vzťahoch. Konkrétna predstaviteľka konkrétnej sekty – pod romantickým názvom „prístup zameraný na človeka- PCA“ sa skrývajú rogeriáni. Najskôr ma potešila, neskôr sklamala. Nedozvedela som sa veľa o osobných skúsenostiach autorky, o jej práci terapeutky PCA v konkrétnych podmienkach konkrétnej krajiny. Očakávala by som od autorky, ktoré hlása autenticitu ako zásadný životný postoj a svoju vieru, viac odvahy byť autentickou – autenticky písať. Stavia pred seba na obranu mená a citácie uznávaných velikánov, obracia sa na nich s každým svojim názorom hľadajúc podporu, potvrdenie a možno práve nejaký ten názor. Zostala vo mne chuť dizertačnej práce o vlastnom vierovyznaní. Opäť neutíchajúce napätie medzi jednotlivými smermi – zdôrazniť v čom sme lepší od iných.
Moje pozorovanie z chodníkov každodennej praxe je iné. Štátne aj privátne ambulancie navštevuje široké spektrum klientov. Majú rôznorodé problémy, rôznu schopnosť introspekcie, potrebujú vnímať rozličnými kanálmi, rozprávať rôznymi jazykmi, aby porozumeli. Nielen klient si hľadá terapeuta, ktorý mu vyhovuje svojim zameraním a ľudským postojom. Aj terapeut sa stretnutím s rôznymi klientmi mení, je otvorenejší a tvorivejší vo využívaní psychoterapeutických intervencií. Nie je nič nezvyčajné, že slovenské psychoterapeutky a psychoterapeuti ukončia základný výcvik v jednom smere, ale navštevujú semináre iných škôl, prispôsobujú to, čo sa naučili, svojej praxi, potrebám svojich klientov. Opäť slová Josepha Wolpeho: „Je prirodzené prisudzovať úspech konkrétnej metóde. Nie je tu však únik pred skutočnosťou, že základná miera úspechu je všade takmer rovnaká a žiadny úspech nemôžeme práve z tohto dôvodu pripisovať špecifickej metóde, ale skôr nejakému procesu, ktorý je spoločný všetkým terapiám. Zjavne sa tento proces vzťahuje k emočnému pôsobeniu terapeuta na klienta.“
Výskum v psychoterapii opakovane potvrdzuje, že kľúčovým faktorom spoločným pre rôzne terapeutické smery, je vzťah medzi klientom a terapeutom, jeho kvalita. Skúmať efektivitu jednotlivých intervencií je veľmi zložité a výsledky sú rozporuplné. Netreba vešať hlavu. Ako terapeutom nám to dáva dostatok slobody vybrať sa cestou, ktorá najviac vyhovuje nášmu založeniu a ako klienti sa môžeme cítiť slobodne vybrať si terapeuta, ktorý nám sedí ľudsky, nezaťažovať sa príliš technikami, ktoré používa.
Mgr. Petra Zemanová