Marta Kocvrlichová: Vina, Triton 2006
Aron Lewis: Setkání myslí, Triton 2006
Streli sa tajne. Ani jeden z nich by nebol rád, keby ho videli s tými ostatnými. Prichádzali po jednom, netrvalo dlho, kým sa zišli. V miestnosti horel oheň, ožaroval tváre prítomných. Zvláštny pohľad. Panoptikum veľkých mužov veľkých myšlienok. Samé silné hlasy.
Naliali do pohárov víno. Pochopiteľne omšové, aby neurazili teológa. Poháre zacinkali, vedeli, čo ich čaká, bola to výzva, miestnosťou sa šírilo tiché vzrušenie, prítomní si ešte stále pozerali do očí. Po prvom dúšku sa trochu uvoľnili, pohodlne pousádzali. Pri druhom dúšku sa rozhoreli cigary a im sa zažiadalo diskutovať.
Čakala na tento moment. Aby mali hladné intelekty čo tráviť, predložila im prípad.
„Prichádza k vám žena, niečo okolo tridsiatky. Narodilo sa jej postihnuté dieťa. Niekde v jej minulosti je nejaká udalosť, alebo životná etapa, ktorú si s tým spája. Nie je v tom biologická alebo medicínska príčina. Ale niečo, čo ona vníma ako zlé, že urobila niečo, čo nemala, tú životnú etapu má spojenú s postihnutým dieťaťom. Niečo v zmysle viny. Previnilosti.“
Dlhé mlčanie.
Potom šum. Všetci začali hovoriť o svojich myšlienkach naraz. Také 2-3 orientačné konzultácie... nechal by som ju vyrozprávať... nejaká náboženská skúsenosť? Hriech a odpustenie? ..... je to v každom prípade strata, strata predstavy o dieťati, vlastnej budúcnosti spojenej s dieťaťom, treba podporiť proces smútenia..... a čo kontrakt, kvôli čomu tá žena vlastne prichádza, tým treba začať ...... aký je každodenný život s postihnutým dieťaťom, je postarané o jeho aj jej potreby?.....
Všetkých prekričal silný Freudov hlas: „Vážení, mám dojem, že jednoduchý popis situácie nás zvádza k špekuláciám, každý z nás tvorí vlastný príbeh.“ Prekvapilo ich to. Nie sila hlasu, ani to, že ich bez námahy prekričal, na to si koniec koncov už dávno zvykli. Prekvapilo ich, čo povedal. Práve on?! Katolícky kňaz zasyčal Špekulant! Mladý vzťahový analytik Lewis Aron sa potešil. Áno, veď toto je práve to, čomu sám verí. Teraz to bolo vidieť naživo. Koľko terapeutov, toľko názorov a toľko príbehov, a potom vraj osobnosť terapeuta nie je dôležitá?!
Rázne zakročenie v každom prípade pomohlo. Prestali sa prekrikovať. Zhodli sa, že o celej situácii veľa nevedia. Nevedia nič o živote tej ženy, o kontexte do ktorého sa narodilo dieťa. Toto všetko by museli zmapovať a preveriť. Len katolícky kňaz potichu nesúhlasil. Zaujímal ho hriech, ktorého sa žena pravdepodobne dopustila, previnenie voči Bohu a jeho zákonom. Od veľkosti hriechu bude závisieť odpustenie.
„Vina, vážení,“ ujal sa slova opäť Freud: „to sú internalizované hlasy otca, rodičov. To najsilnejšie, čo nám z nich zostalo. Vnútorný hlas všetkých autorít v našom živote pretavený do jedného – toto sa má a toto sa nesmie.“
Ovínená vínom vinila vina vinič, zašveholil Priateľ voľných asociácií. Nik ho nepočúval.
„Ak tomu rozumiem,“ nadviazal morálny teológ na Freuda, „hovoríte o svedomí. Svedomie je funkciou celej osobnosti. Žiadny rodičia. Je miestom, kde sa človek stretáva s Bohom. Z tohto hľadiska je poslednou záväznou normou. Tou najintímnejšou. Len ja a Boh.“
„A cirkev, vážený?! Azda ste zabudol na svojho chlebodarcu?“, katolícky kňaz sa pobúrene nadvihol z kresla, „Kto pomôže hriešnej duši sa opäť nájsť, poznať hĺbku svojho činu a nájsť cestu k odpusteniu, očisteniu ak nie my, pastieri duše, spovedníci?!“
„To je práve to, o čo sa všetci usilujeme.“, zapojil sa Viktor Frankl: „Nájsť opäť rovnováhu medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi tým, čo sa stalo a nutnosťou žiť ďalej. Nájsť zmysel v kríži, ktorý nesiem. Sú rôzne cesty k očisteniu a rôzne slová pre pocit previnenia. Vina je blízkou priateľkou úzkosti. Len slobodnú bytosť môže trápiť úzkosť a jedine bytosť, ktorá je zodpovedná, môže byť vinná. Z toho plynie, že bytosť, ktorá je obdarená slobodou a zodpovednosťou, je odsúdená k tomu, aby prežívala úzkosť a vinu. V rozhovore so svojim svedomím – v tomto najintímnejšou rozhovore aký vôbec existuje jej robí partnera jej Boh.“ Na to sa ozval ten, ktorý bol kedysi hlavným hnutím psychoanalýzy exkomunikovaný, heretik medzi prítomnými Otto Rank : „K pocitom viny a úzkosti vedie najmä uplatnenie vlastnej vôle. Vôľa začína ako protivôľa, vyvíja sa v odpore proti matke ako jedna stránka separácie dieťaťa od matky, a pretože vyjadrenie vôle vždy prebieha vo vzťahu k druhému človeku a na jeho úkor, práve preto sa pri uplatnení vôle objavujú pocity viny a úzkosti. Z toho pochádza ten najzákladnejší konflikt, s ktorým zápasíme, konflikt medzi narodením, životom, separáciou a individualitou na jednej strane a závislosťou, splynutím, symbolickým návratom do maternice a smrťou na druhej strane.“
Kohlberg to už nevydržal: „Aj keď to tak nevyzerá, je možné, že všetci hovoríte o tom istom svedomí. O svedomí, ktoré ako malý chlapec najskôr rozlišuje len trest a poslušnosť, niečo, čo prichádza zvonku ako reakcia na jeho činy. Tak sa postupne naučí rozpoznávať hlasy autorít, naučí sa, čo je to byť správnym chlapcom. To je to štádium, keď sa svedomie najviac podobá tvojmu superegu Sigmund, a pravda, niektorí ľudia sa ďalej nedostanú. Zrelosť svedomia závisí od majiteľa, od jeho rozumovej a kognitívnej výbavy. Aj keď nie vždy.“
Sigmund sa pousmial.
„Viktor však ide vo svojom poznaní ďalej.“
Sigmund sa prestal usmievať.
„Jeho svedomie sa stalo autonómnym, to je tá posledná záväzná norma morálnej teológie. Umĺknu hlasy autorít a človek sa započúva do hlasov ľudí, nie ľudstva, snaží sa v nich nájsť odpovede na svoje otázky, hľadá a nachádza, hľadá a nenachádza, neustále sa pýta a tvorí odpovede. Odpovede prestávajú byť pravidlami a záväznými normami, už nie sú tvrdými hlasmi autorít, nepočuť v nich plesknutie biča, sú mäkké a poddajné, pohladia a postrčia, presahujú ďaleko.... k hraniciam univerza, klopú na brány nebeské.“
Sigmund sa rozhodol, že skrytú urážku prepočuje. Vo svojom vysokom veku už má právo na slabší sluch.
Vilnosť vyšla vnivoč pokračoval sám pre seba Priateľ voľných asociácií.
„Páni, hovoríte krásne a múdro.“, prerušil diskusiu mladý a preto odvážny vzťahový analytik: „Ale dávno ste stratili pacientku. Uviazli ste vo svojich teóriách ako ryby na suchu. Rozvinuli ste veľa možných právd o príbehu tej ženy. Napadá mi, že neexistuje jediná pravda o realite. Realita je vždy sprostredkovaná rozprávaním, príbeh, ku ktorému dochádza v psychoterapii je vybudovaný na základe teórie psychoterapeuta. Je to viac naratívna ako historická pravda. Presne tak ako to teraz zaznelo tu. Myslím, že je na mieste pýtať sa nielen, čo pacient potrebuje, ale aj čo môže analytik vedieť. Načúvam vašim teóriám a musím priznať, že som skeptický ohľadom objektívneho, univerzálneho poznania. Musíte uznať, že aj vy ste ľudia, neodpustíte si nepriamu urážku, nevyhnete sa utajovanému hnevu...“
Freud mu skočil do reči: „Vaša mladosť a zaujatie ospravedlňujú toto rúhanie. V analýze je nesmierne dôležité zachovať objektivitu a nezaujatosť. Len tak dokážete usporiadať zmätok pacientových voľných asociácií a nájsť tie správne interpretácie. Sám musíte podstúpiť dôkladnú analýzu, aby ste získal náhľad na samého seba. Len zrelý, zdravý, dobre analyzovaný analytik dokáže skúmať pacienta s vedeckou objektivitou a odbornou neutralitou.“
„Práve o to ide. Som presvedčený o tom, že osobnosť analytika má oveľa väčší vplyv ako pripúšťate. Môžete sedieť za pohovkou, ale nikdy sa za ňu nemôžete schovať. Zdá sa mi dôležitým urobiť krok od pozitivizmu ku konštruktivizmu – od viery vo vplyv teórie analytika ku vnímaniu vplyvu jeho osobnosti na terapeutický proces. Človeku trvá kým pozná druhého človeka a v správnej interpretácii terapeut odhaľuje aj to, že je človekom. Rigidné pridŕžanie sa teórie môže prekážať hlbšej angažovanosti s pacientom. Prečo nevyužiť subjektivitu analytika k porozumeniu pacientkinej skúsenosti?“
„To by však znamenalo uznať, že pacienti hľadajú informácie o vnútornom svete analytika. Že pátrajú po tom, čo sa skrýva za profesionálnym kľudom a odstupom analytika, že sa zaujímajú o jeho subjektivitu.“
„Podľa mojej skúsenosti to tak je. Nerobia tak len aby v obrane alebo hneve získali navrch nad analytikom, robia to tiež preto, že ľudia potrebujú byť v spojení s druhými ľuďmi tam, kde žijú emočne, kde sú autentickí a plne prítomní. Ak existujú ústa, ktoré hľadajú prsník ako vrodená schopnosť, som presvedčený, že existuje psychický ekvivalent, tj. stav mysle, ktorý hľadá iný stav mysle.“
„Nemôžem súhlasiť so všetkým, čo hovoríte, ale páči sa mi predstava akýchsi nevedomých tykadiel, ktoré skúmajú psychiku druhého človeka. Ľudia sa prirodzene zaujímajú o druhých ľudí. Ako v detskej hre na čmáranie. Dieťa nakreslí čiaru a ja ju doplním. Čia je to čiara – moja alebo dieťaťa? Možno ani interpretácia nepochádza od analytika ani od pacienta, skôr sa objavuje v prechodnom priestore medzi nimi.“, doplnil svoju čiaru k diskusii Winnicott.
Debata sa rozprúdila, muži sa preli, spochybňovali, argumentovali, niekedy obviňovali a doťahovali. Intelekty priadli blahom. Presne toto potrebovali.
Časom si jediná žena medzi prítomnými začala robiť starosti. Postupne sa míňal priestor, ktorí mali určený a diskusia stále vrela, ani náznak vyčerpania, skôr naopak, otvárali sa nové a nové témy. Žena, ktorej sa narodilo postihnuté dieťa, sa stratila úplne, s času načas sa ju síce mladý vzťahový analytik pokúšal nájsť, ale kolegovia ho ľahko zviedli na iné chodníčky. Autorke to nevadilo, zaujímalo ju psychologické prostredie viny a spôsob akým terapeuti pracujú s klientovým vyjadrením viny, chcela vedieť, čo podľa nich prináša pocit viny do života človeka. Trošku ju mrzelo, že debata je príliš akademická, málo sa dotýkali reality každodenného života. Nečakala, že sa dohodnú, v tom bola realistka. Ako ich však, plných vášne, nasmerovať k záveru?
Problém sa vyriešil sám, ako to často býva, keď je človek dostatočne trpezlivý. Minulo sa víno a s ním aj hnací motor tejto diskusie.
Keď vyprázdnili poháre, pobrali sa na odchod. Vzrušujúci večer a stále si vedeli pozrieť do očí.
Oheň dohorel, už len kde –tu sa ozvalo prasknutie. Miestnosť bola opäť prázdna, spokojná odišla aj autorka. Len priateľ voľných asociácií dokončil myšlienku. Ovínená vínom vinila vina vinič z vilnosti – vyšla navnivoč.