Eva Dorota Uhrová: Imaginácia ako zrkadlo, Psychoprof s.r.o, 2005
Leonhard Schlegel: Základy hlbinnej psychológie diel IV., Vydavateľstvo F, 2006
Začiatkom minulého storočia francúzsky dôstojník, nadporučík E. Caslant veril, že dokáže prebudiť v ľuďoch nadprirodzené schopnosti. Jeho metódu by sme dnes nazvali riadenou imagináciou. V podstate otváral a sugestívne ovplyvňoval u svojich klientov rozprávkový, magický svet ich vlastných predstáv. Po takomto sedení sa malo klientovi uľaviť a mal mu ostať obšťastňujúci pocit, dotyk s nekonečnom.
V tom čase psychoterapia ako taká neexistovala. Ani psychológia nemala ešte najpevnejší krok, namáhavo vznikali prvé teórie osobnosti. Len niekoľko desaťročí prešlo od chvíle, keď sa vylúpla spomedzi medicíny a filozofie. Ešte niesla na svojom tele silné odtlačky svojich rodičov. Jej pôrod sprevádzali bolesti dôkazov oprávnenia svojej existencie, experimentov, hľadania všeobecných zákonov, tvorby pojmoslovia. Očakávalo sa, že presne pomenuje to ťažko uchopiteľné, čim sa zaoberala, zmeria to ťažko merateľné, čo pomenovaním doviedla k existencii. Freudov Výklad snov bol len niekoľko rokov na svete, Jung už však začal pracovať so snami po svojom a rozkmotril sa s Freudom.
Merania a experimenty sa nedali opakovať v reprodukovateľných podmienkach, klinická prax hľadala svoju cestu k teóriám, jedným slovom zmätok nad zmätky, nečudo, že exaktné vedy pozerali na čerstvého príbuzného s dešpektom. Ako inak môžete pozerať na toho, kto sa zaoberá niečím tak neskutočným a nereálnym ako sú predstavy, sny, nevedomie, archetypy? Také niečo je skôr poslaním šamanov z dažďových pralesov Amazónie ako moderného vedca. Faktom je, že tu, na poli imaginácií, sa záujem psychológie a šamanov primitívnych národov stretáva. Šamani sa vďaka imaginácii s istotou orientujú v minulosti, budúcnosti a liečení, mystici získavajú náhľad na podstatu duše a božstva, nuž a psychológovia sa z imaginácií dozvedajú o neznámych silách hlbších vrstiev ľudskej psychiky.
Predstavy alebo imaginácie sú produktom psychickej činnosti človeka (i keď svoje predstavy majú i niektoré zvieratá) a psychológia sa nimi ako takými musí zaoberať. Skúste si predstaviť život bez predstáv. Že nepredstaviteľné?
Mohlo by sa zdať, že predstavy a fantázie nás sprevádzajú celým životom, ale nie je to celkom tak. Keď pred necelým pol storočím preskúmal Piaget so svojím tímom počiatky nášho kognitívneho života ukázalo sa, že až okolo 18 mesiaca života si vieme predstavy voľne vyvolať. Dovtedy sa v najlepšom úsilí dokážeme sotva chvíľku pozerať na dvere, za ktorými zmizla mama. Ako sa však zmení život, keď si na ňu vieme sami od seba spomenúť a predstaviť si ju! Už nás tak ľahko nepohltí úzkosť z opustenia.
Plus mínus v tomto životnom období sa ukazuje, že uslintaná hračka z rohu postieľky je maco, otec tato a všetko okolo sa tiež voľajako volá. Aby sme sa s rečou dostali ďalej, nevyhnutne potrebujeme vyvárať predstavy – aj slovo je predstavou o predmete, ktorý popisuje. Vznik predstáv tak súvisí s objavením sa symbolickej/semiotickej funkcie. Nič sa nedá robiť, predstavy sú úzko spojené s vnímaním, pamäťou, myslením, so všetkými našimi kognitívnymi funkciami. Ako píše Uhrová: „Mohli by sme dokonca predpokladať, že predstavivosť patrí k bežným formám spracúvania informácií, citujúc Kanta, ktorý predstavivosť pokladal za: ...nutnú ingredienciu samotného vnímania..., keď má.... z rôznorodých pohľadov vytvoriť jediný obraz.“
Kognícia však nie je jedinou časťou nášho bytia, ktorá je konzumentom predstáv. Predstavy vstupujú do nášho citového života, vytvárajú ho, zafarbujú ho a nechávajú sa ním meniť. Dokážu obísť vedomú/riadenú myšlienkovú činnosť a dotknúť sa nás priamo. Majú spoločné črty so snami, víziami, stoja za všetkými veľkými objavmi vo vede, sú prameňom inšpirácie pre tvorbu, umenie, transcendenciou času a priestoru. Práve tento ich aspekt sa využíva v psychoterapii. Neviem, či by sa našiel na Slovensku niekto povolanejší písať na túto tému ako Eva Dorota Uhrová. Ako „liečiteľka“ sa imagináciami zaoberá už 15 rokov. Pravda, moderný jazyk by použil namiesto liečiteľky výraz psychoterapeutka. Desaťročie stojí v čele slovenskej spoločnosti katatýmne-imaginatívnej psychoterapie (skrátene KIP, kto však chce, môže používať plné znenie tohto jazykolamu) - psychoterapeutického smeru, ktorý používa imaginácie ako hlavný diagnostický a terapeutický nástroj.
Tu sa cesta opäť vracia ku geniálnemu francúzskemu dôstojníkovi. Metóda, ktorú dnes používa KIP na liečenie duše pacientov, sa v mnohom podobá Caslantovmu prebúdzaniu nadprirodzených schopností. Samozrejme výskum a klinická prax v psychoterapii od jeho čias významne pokročili a psychológia na šikovného francúzskeho vojaka vďačne zabudla. Všetka česť Leonhardovi Schlegelovi, že nám jeho meno tak nesebecky pripomenul. Ale vráťme sa k využitiu imaginácií psychoterapiou. Lebo najmä o tom je Uhrovej dielo. Skôr ako sa k tomu však dostane, všeobecne popisuje ich vznik a vytváranie, vymedzuje ich miesto medzi kognitívnymi schopnosťami, skúma spôsob, akým sa v nich zrkadlí náš životný príbeh, nevedomie, čím to je, že sú pre nás zaujímavé. Táto časť zaberá pomerne veľký objem z celej knižky a svojim jazykom azda najviac pripomína dizertačnú prácu. Áno, treba posadiť imaginácie do reálneho kontextu, ukotviť ich vo vývine i neurobiológii človeka, áno, takto sa to robí v akademických prácach. Uhrová pôsobí aj na univerzite. Otázkou je, či práve takáto forma dokáže zaujať širšie čitateľské publikum a či čitateľom nemá byť v prvom rade študent psychológie.
Samotné terapeutické využívanie imaginácií dáva autorka do súvisu najmä s metódou KIP. Jej zakladateľ - nemecký lekár pracujúci na psychiatrii Hanscarl Leuner – začal v polovici minulého storočia zadávať svojim pacientom rôzne motívy na voľné fantazírovanie. Nadväzujúc okrem iného, na práce Junga, Happicha a francúzskeho inžiniera, Caslantovho nasledovateľa, Desoillea, Leuner svojich pacientov najskôr jemnou sugesciou uvoľnil a potom im ponúkol motív napr. lúku, potok, dom a iné. Pacient svoje predstavy k zadanému motívu voľne rozvíjal, opisoval ich priebeh, terapeut ho sprevádzal, pomáhal pri náročných momentoch. Hovoril tomu riadená imaginácia alebo civilnejšie - denné snenie. Prekonanie porúch a ťažkostí v imaginácii môže pomôcť pri prekonaní neurotických potiaží aj v bdelom živote, môžu sa vyplaviť traumatické udalosti z minulosti pacienta, ich spracovanie v imaginácii môže mať katarzný účinok. Hoci udalosti, o ktorých pacient sníva, sa neodohrajú v realite, „zrkadlí sa v nich sám snívajúci so svojimi vlastnosťami, túžbami, prianiami, strachmi, úzkosťami, so svojou životnou históriou, ale aj možnosťami, zdrojmi..... môže v nich spoznať svoje možnosti, iné spôsoby správania sa, prežiť ich na symbolickej rovine.“ Imaginácie, a to nielen v rukách psychoterapeutky, podporujú tvorivé sily v človeku, hľadajú riešenia aj tam, kde by sa zdravý sedliacky rozum nenamáhal. Tak ako sny, sa k nám neprihovárajú bežnou rečou. Svoje posolstvo zaodievajú do reči symbolov. Aj o tomto bol rozkol medzi Freudom a Jungom. Kým Freud pripisoval konkrétnym obrazom konkrétne symboly, väčšinou sexuálneho charakteru, Jung odmietal pevne stanovenú symboliku sna. Význam symbolu hľadal spolu s pacientom a správnosť výkladu overoval jeho účinkom na život pacienta.
Druhá časť Uhrovej knihy je dielom človeka s praktickými skúsenosťami. Je osobnejšia, šťavnatejšia. Aj jazyk prestáva dýchať suchopárnosťou vedeckých učebníc. Na konkrétnych prípadoch z vlastnej praxe popisuje ako dochádza k liečivej zmene v prežívaní i náhľade pacienta pod vplyvom imaginácií. Je cítiť, že autorka veľmi dobre vie, o čom píše, imaginácie sa v jej rozprávaní stávajú konkrétnym, hmatateľným nástrojom zmeny. Nepíše o všetkých motívoch, vyberá azda tie, ktoré pokladá za najilustratívnejšie. Nečakajte návod typu „krok za krokom pri práci s KIP“, na tých niekoľkých príkladoch však môžete porozumieť všeobecným základom práce s imagináciami, zistíte, čo vlastne terapeutka robí, keď pomáha klientovi vyrovnať sa s náročnými motívmi a sprevádza ho svetom predstáv.
Vráťme sa teraz niekoľko desaťročí pred prvé Leunerove pokusy s imagináciami. Ak opomenieme vojakov a šamanov, bol to práve Carl Gustav Jung, ktorý sa nimi začal systematicky zaoberať. Už v roku 1916 sa zmienil o aktívnej imaginácii ako podstatnej súčasti analytickej terapie. Vďaka nej sa pacient učil samostatne vysporiadať s hlbšími vrstvami svojej duše a otvoriť sa jej kreatívnemu potenciálu.
Jung za svojho života vytvoril obsiahle dielo, stojí za mnohými veľkými objavmi v psychoterapii. „Nepatril medzi chladných čudákov, ale medzi tých, ktorí sú sami pohltení vlastnými nápadmi a myšlienkami. O tom svedčí aj jeho dielo, ktoré na mnohých miestach pôsobí ako len ťažko skrotený tok nápadov.“ Jungov jazyk je obrazný, je to jazyk predstáv. Nielen štruktúra psychiky je podľa neho postavená na protikladoch extraverzia -intraverzia, myslenie - cítenie, vnímanie -intuícia, anima -animus, ale v celom jeho diele sa objavujú protirečenia. Pre jeho dielo platí viac ako čokoľvek iné Dostojevského (Žucha KaS 12/2006): „psychológia je palica s dvoma koncami – veci môžu byť takto, ale aj ináč.“ Ten, kto to považuje za neprekonateľnú prekážku, môže bez obáv siahnuť po Schlegelovom diele. Vyhne sa nejasnostiam, dvojzmyselnostiam a priveľkej otvorenosti, napriek tomu bude môcť sledovať bohatstvo a nápaditosť Jungových myšlienok.
Ako Švajčiar a lekár má Schlegel k Jungovi blízko. Nie je však žiakom Jungovej analytickej psychoterapie a možno práve to mu pomohlo zachovať odstup potrebný pre spracovanie tak rozsiahleho a mnohoznačného diela. Schlegel krotí obrazy pevným rámcom a štruktúrou. Hľadá niť jednotlivých Jungovych konceptov krížom krážom celým jeho dielom. Všíma si podobnosti, polemizuje s protirečeniami, vysvetľuje. Zasadzuje Jungove psychologické pozorovania do odborného kontextu doby, dopĺňa ich dielom jeho súčasníkov, či priamych nasledovateľov. Je zrozumiteľný a ku podivu aj vtipný. Jeho dielo má ľahkosť, ktorú slovenskí autori psychologickej literatúry zatiaľ len hľadajú.
Sny a fantázie boli pre Junga cenným zdrojom informácií o človeku, jeho duši, ale aj o všeľudských obsahoch a témach – o kolektívnom nevedomí. V jeho životopise, tak ako ho zostavila Aniela Jaffé, nenájdete veľa faktografických údajov zato mnohé z jeho vnútorného života, nechá vás nahliadnuť do svojich snov a fantázií. A hoci Margaret Shepherd, autorka manuálu „Umenie civilizovanej konverzácie“ (The Economist dec2006-jan 2007), považuje rozprávanie svojich snov za vážny konverzačný prehrešok, nenechajte sa odradiť. Rozprávanie o počasí ešte nikomu nepomohlo pochopiť čo sa v živote deje. Dôležité životné míľniky sú sprevádzané snami a predstavami, práve cez ne je sprostredkovaný aj ich zmysel.
Umenie započúvať sa do symbolickej reči snov a predstáv nie je vôbec jednoduché a už vôbec nie ďalej reč snov rozvíjať. Pred sto rokmi Caslant veril, že práve tak sa môžu v človeku prebudiť nadprirodzené schopnosti. Ešte skôr pred ním šamani primitívnych národov zápalisto imaginovali k úžitku svojich súkmeňovcov. Dnes, po storočí intenzívneho skúmania, má už aj psychológia istotu, že imaginácie majú blahodarný vplyv na náš duševný metabolizmus.